Niektorí zo študentov vyjadrili svoje pocity po skončení besedy nasledovnými slovami:

Tušili sme, že oznámená debata o udalostiach 17. novembra 1989 či politických procesoch po roku 1948, bude zaujímavá a poučná, avšak predstavitelia Konfederácie politických väzňov Slovenska, dcéry politických väzňov i pán Budaj a ich neuveriteľné a zarážajúce príbehy a osudy nám doslova vyrazili dych. Približne 180 študentov našej školy sa v to ráno, 16. novembra, zhromaždilo v školskej jedálni, aby sme sa formou naratívnej histórie dozvedeli viac o zmienených udalostiach. Po príchode hostí, ich vrelom prijatí a odprezentovaní dvojice projektov pripravených našimi študentmi, sa ako prvý ujal slova pán Anton Srholec. Tí, ktorí dovtedy nemali možnosť stretnúť sa s ním, či vidieť jeho prejav, boli ohúrení jeho náklonnosťou k mladým ľuďom i jeho neuveriteľnou charizmou. Aj napriek smutnej povinnosti v ten deň, pán Srholec začal s optimizmom. Hlavne vďaka jeho upozorneniam sme si uvedomili dôležitosť a cennosť slobody, ktorú my, deti porevolučných rokov máme, no často si ju akosi zabúdame vážiť a uchovávať. Dorota Vlnová 4.A EL

Boli sme svedkami autentického prerozprávania vlastných zážitkov, utrpenia, radosti i smútku. Medzi našich ctených hostí patrili politickí väzni z Konfederácie politických väzňov Slovenska, ktorých pozval pán Anton Srholec. Pán Ján Budaj, človek, ktorý pomáhal rozdúchavať demokraciu v srdciach vtedajších ľudí a náš pán profesor Ciesar, ktorý sa podelil so svojimi skúsenosťami s Štb.

Som si istý, že táto beseda odštartovala na našej škole spôsob vzdelávania formou naratívnej histórie, trocha iným spôsobom na aký sme zvyknutí. Žiadna učebnica nám nikdy neposkytne autentický zážitok z „prvej ruky“ ako sme tomu boli svedkami my. Sme veľmi vďační za týchto ľudí, za ich chuť pasovať sa so životom a za ich nekonečnú lásku a radosť, ktorej bolo počas diskusie cítiť veľmi veľa. Už len to, že sme týchto ľudí mali vedľa seba, pre nás všetkých veľa znamenalo. Spôsob akým spontánne vyjadrovali svoje pocity, dojímavé príbehy ale aj veľa bolesti. Toto všetko je pre našu generáciu nepredstaviteľné, no títo ľudia žijú svoj život naplnený bez akejkoľvek zlosti a zatrpknutosti, a to je obrovské umenie.

Verím, že si naša generácia vezme z týchto ľudí príklad a budeme sa snažiť dôstojne udržovať spomienku na tieto udalosti tak, aby sme na ne nikdy nezabudli. Všetkým zúčastneným úprimne ďakujeme. Branislav Lányi 4.A EL

Všetci sme očakávali niečo iné, no len čo vstúpili hostia, vedeli sme, že táto beseda v nás určite niečo zanechá. A naozaj! Príbehy obyčajných ľudí nás naučili viac ako učebnice. Príbehy o nezmyselnom väznení, dlhodobom odlúčení od rodín, strachu a ľudskej súdržnosti sa nám vryli hlboko do srdca a nedovolia nám zabudnúť, aj keď sme tú dobu priamo nezažili. Najviac nás prekvapilo, keď rozprávali o bolestivých udalostiach, ktoré zažili. Ich tváre neodrážali hnev ani nenávisť, skôr pokoj, zmierenie a odpustenie, a to nás presvedčilo o tom, že to, čo prežili, muselo byť hrozné, ale sú radi, že aj ich utrpenie bolo na niečo dobré a prispelo k dnešnej slobode. Preto by sme si slobodu mali vážiť a už nikdy by sme si ju nemali nechať vziať. Ďakujeme za úprimné rady do života a možnosť poznať osudy týchto vzácnych ľudí. Adriana Talčíková 4.A. EL Simona Vachulová 4.A. EL

17. november 1989. Nežná revolúcia. Odvtedy ubehlo len 21 rokov, no tieto pojmy sú dnešnej mládeži dosť vzdialené. Rozpráva sa o svetových vojnách a trápeniach z minulosti, tak ako každý vie minimálne dva termíny konca sveta, z budúcnosti. Ľudia sa navzájom strašia rôznymi nešťastiami, epidémiami, vojnami a na chvíle radosti sa úplne zabúda.

Tí, ktorí to nezažili, možno ani netušia, o čom to všetko bolo. Preto sa naši spolužiaci rozhodli oživiť túto tému a úspešne zaujali celú školu. Utrpenie a radosti, z nedávnej minulosti zase ožili, aby nezostali zabudnuté, ale aby sme si pamätali mená hrdinov tej doby.

Ktosi múdry raz povedal: „Národ, ktorý nepozná svoju minulosť, nemá budúcnosť.“ Preto s nádejou zakladáme tradíciu besied k 17. novembru 1989, aby tieto a iné prípadné otázky a nevedomosti boli zodpovedané a uchované so cťou a úctou aj v nás. Mnohí si stále v súvislosti so 17. novembrom 1989 kladú otázky: kto, čo, pomocou koho, prečo a kedy...? Ako kričali heslá za slobodu a odvážne protestovali na hraniciach napriek hrozbe, že stratia svoj vlastný život alebo budú vypočúvaní, alebo mučení a odvedení na Sibír do gulagov, či inak potrestaní. Myslím, že prvý pokus dopadol veľmi úspešne. Beseda sa síce chvíľami niesla v melancholickom a smutnom tóne, no osudy väzňov ale aj iných ľudí, ktorí žili v režime boli často kruté a netreba to podceňovať. Radosť však a odpustenie celému svetu za to, čo sa im stalo, sa našim hosťom zračila v tvárach a prenášala sa aj na nás.

Preto ešte raz ďakujeme pánovi Budajovi, pánovi Srholcovi a KPVS za návštevu. Ich životné osudy, o ktoré sa s nami podelili a rozšírili naše vedomosti, nám nedovolia, aby sa história opakovala. Vydobyli nám slobodu, ktorú si musíme ustrážiť. Lenka Šáchová 4.A. EL, Katarína Vosková 4.A. EL